Donald Calloway bol jedným z mnohých detí, ktoré v dnešnej konzumnej spoločnosti vyrastajú bez Boha a s mnohými zraneniami lásky. O tom, ako sa jeho život zmenil, keď našiel jeho zmysel v Bohu, porozprával:
             „Prvé drogy som začal brať ako 11-ročný. Vtedy som aj prestal chodiť do školy, lebo som to nepovažoval za potrebné. Rýchlo som si našiel priateľov s podobným životným štýlom a rodičia, žiaľ, už nemali na mňa žiaden vplyv. Ako 14-ročný som bral denne drogy, ópium, heroín a pil som množstvo alkoholu. Každú noc som spal s iným dievčaťom a smial som sa z toho. Ušiel som z domu. Kradli sme motorky a autá, a dokonca sme sa zaplietli do machinácií mafie.
            Matka sa zo mňa nervovo zrútila. Keď sme sa stretli po dlhšom čase, prvé slová, ktoré som jej povedal, boli: „Nenávidím ťa!“ Áno, nenávidel som rodičov, nenávidel som každého človeka, nenávidel som sám seba. Žil som ako zomierajúci. Ešte dnes si dobre spomínam na to, ako som ležal na chodníku, lebo som užil vyššiu dávku drog. Mal som pocit, že mi roztrhne hruď a pukne srdce, tak prudko bilo.
           Jedného dňa, mal som vtedy 20 rokov, som trávil večer sám – nebolo to u mňa zvykom a veľmi som sa pri tom nudil. Prehraboval som sa v knižnici, či tam nenájdem niečo zaujímavé. Panovačne a s pohŕdaním som vzal do ruky knihu „Kráľovná pokoja sa zjavuje v Medžugorji“. Nemal som poňatia o tom, kto je Kráľovná pokoja, či Medžugorje. Táto kniha bola pre mňa plná slov, ktorým som nerozumel. Zaujali ma fotografie: boli na nich deti, ktoré sústredene pozerali na jeden bod. Tak ma to zaujalo, že som, i napriek neznámemu slovníku, začal knihu čítať. Do rána som ju prečítal celú.
            Ráno som utekal do kostola. Keď vo chvíli premenenia kňaz zdvihol hostiu, dostal som ohromujúce, hlboké poznanie: „Toto je Ježiš Kristus!“ Keď veriaci v rade čakali na sväté prijímanie, horel som závisťou. Tak veľmi som túžil po Bohu ukrytom v hostii! Nemohol som sa však k Nemu priblížiť, cítil som svoju nehodnosť.
            Po omši som vbehol do sakristie. Tam som ohromil kňaza slovami: „To bol predsa Ježiš! Prosím, rozprávajte mi viac o Ježišovi!“ Žiaľ, kňaz nemal v ten deň ráno veľa času, dohodli sme si stretnutie na ďalší deň. Pre tento deň mi však venoval kríž, obraz Božského Srdca a obraz pápeža Jána Pavla II. Vlastne som nevedel, čo to boli za predmety, ale vzal som si ich. Doma som si kríž zavesil nad dvere izby a na stenu som si vystavil obraz Božského Srdca.
            Chcel som sa modliť, ale nevedel som, ako. Nemal som predstavu, čo mám pri tom robiť alebo hovoriť. Nič sa nedialo. Tak som sa jednoducho pozeral na obraz, ktorý visel predo mnou: Ježiš, ktorý jednou rukou žehná a druhou ukazuje na svoje srdce. Kým som hľadel na obraz, dostal som jasné poznanie: „Toto srdce bolo otvorené pre mňa!“ Začal som plakať, áno, vzlykať, ako nikdy predtým v živote, až mi šaty premokli od mojich sĺz. Zdalo sa mi, že každá kvapka tekutiny môjho tela vytiekla z mojich očí. Ľutoval som svoj dovtedajší život: všetky dievčatá, ktoré som zneužil, priateľov, ktorých som okradol, rodičov, ktorým som spôsobil toľko utrpenia!... Zároveň som vedel: „Existuje nádej!“ Časom sa zmiešali slzy ľútosti so slzami radosti a šťastia. Nevýslovné šťastie zrazu zaplavilo moju dušu.
            Nasledujúce ráno som opäť šiel do kostola. Už som netúžil ani po alkohole, cigaretách, ani po drogách. V kostole som trávil veľa času. Modlil som sa, veľa som čítal. Stále silnejšie som cítil túžbu celkom patriť Bohu a stať sa kňazom. Znamenalo by to mnoho rokov intenzívneho štúdia, pretože som nemal ukončené ani školské vzdelanie piataka.
            Po desaťročnom štúdiu som bol po veľkom úsilí v roku 2003 vysvätený za kňaza. Toto je príbeh Boha v mojom živote.“
            Príbeh P. Donalda Callowaya, ktorý bol beznádejným prípadom pre svojich rodičov i príbuzných, je krásnym chválospevom na Božiu milosrdnú lásku. Nám má pomôcť, aby sme neodsudzovali hriešnika. Lebo ako hovorí Josemaría Escrivá: „Ak je niekto veľkým hriešnikom, nevytváraj si o ňom takýto úsudok raz navždy. Maj s ním súcit a nezabúdaj, že sa raz môže stať Augustínom, zatiaľčo ty sa azda nedostaneš zo svojej priemernosti.“

                                                                         (Spracované podľa časopisu Víťazstvo Srdca)